Tento rok sa stretnutie Rétroplane 2015 konalo už po druhý krát na „bájnom“ Nemeckom kopci Wasserkuppe. Tento kopec je matkou plachtárstva a práve tam začínalo svoju púť spústa klzákov a pilotov.
Ja som sa na cestu dlhú 850km tento krát musel vydať na starom Berlingu nakoľko mi 5 dní pred odchodom „ochorelo“ to nové. Takže som posledné dni strávil hektickými príprava,i auta aby to staroušek dajako prežil. Nakoniec prežil a so cťou. Našťastie cestou tam bolo ešte chladnejšie počasie a tak mi absencia klimatizácie nevadila. Cestou späť až po Rozvadov bolo pod 20°C a tiež sa to bez nej dalo vydržať. Od Plzne ale stupníky pribúdali až niekam ku 32°C a tam už museli nastúpiť prestávky na nanuky a chladné nápoje. Otvorené okno a prievan akosi nestačili. Tak sa mi cesta domov pretiahla na 10 hodín. Tam som to prešiel za 9 hodín a 5 minút.
Do kempu uhladeného na nemecký štýl som dorazil o 14:15 zrovna v čase prestávky a tak som odstavil auto pred závorou a po chvíľke stepovania pri nej som si obzrel celý kemp. Zopár účastníkov tam už bolo a tak som sa aspoň zvítal. O pätnástej som bol po registrácii vpustený dnu a mohla začať stavba zázemia. Po chvíli sa ku mne (vedľa mňa) pod prístrešok na trvalo nasáčkoval Pražák z Vlašimi Petr Mikolášek výmenou za používania stola, ktorý som si zabudol doma. Počasie bolo príjemné, cca 25°C a to pretrvávalo aj vo štvrtok. Vo štvrtok ráno sme sa vybrali na Wasserkuppe (Waku). Fúkalo od severozápadu a to znamenalo návštevu asi najhoršej hrany na Waku. Vietor cca 3m/s, termika takmer žiadna a tak prišli na rad Mach a Lion. Z Machom som dal 2 krátke lety a ten druhý už bol holý boj o výšku. Potom som hodil do vzduchu špecál na blbé podmienky Lion a ten si v lufte chrochtal blahom asi 2x 15 minút kým ma to neprestalo baviť. Poopekaný slnkom som vyrazil pod sprchu do kempu. To už sa miesta zaplňovali a dorazili aj Jindra s Petrom Bortelom a Petr Stejskal s Frantom Popom. Posledný zo zemí českých bol Honza Kiš. Večer prebehol ako vždy…
V piatok ráno bola asi najlepšia predpoveď počasia a tá sa aj naplnila. Fúkal južný 5-10m/s a tak sme vyskúšali pre zmenu asi najlepšiu hranu na Waku. Nakoľko piatok nie je ešte oficiálny letový deň tak lietali na hrane aj miestny či nemiestny s kompozitovými hračkami a tak si to zopár modelov „odnieslo“. Najhoršie dopadol Grüne Post Johannesa Vannahme-ho. Napriek totálnemu chaosu vo vzduchu sa našli „okná“ kedy som dospel k záveru, že aj Jánošík by mohol vzlietnuť. Dal som s ním 2 lety a ten druhý som mal hranu sám pre seba a tak som sa trošku „vydovádel“… Jánošík lietal excelente a začínam mu prichádzať na chuť… Video bude časom.
Navečer prišla na radu tradičná výstava trupov v kempe. Na ploche som narátal 88 trupov 56. modelárov z Nemecka (17modelárov), Francúzska (17), Belgicka (1), Švajčiarska (4), Talianska (2), Anglicka (3), Česka (6), Rakúska (3), Holandska (1), Slovenska (1) a Maďarska (1). Taká celkom slušná „podívaná“. Po výstave trupov sme sa zišli v zázemí na tradičnej prípitko-večeri „Apéro“. Tento krát u mňa bodovali hlavne talianske syry a české cesnakové jednohubky.
V sobotu ráno po daždi vietor rozohnal mraky a opäť vyšlo slnko. Keďže podmienky neboli príliš dobré tak sme šli na turistiku po kopci a potom do múzea. Prehliadka múzea bola náplasťou za nie príliš vydarené počasie.  Po návrate na svah som poskladal Sperbera a šiel na hranu. Vietor však fúkal na hranu zboku a to si vyžiadalo svoju daň. V doline „vyhnilo“ niekoľko modelov a zopár aj s fatálnymi následkami. Aj môj Sperber Junior nebol výnimkou a odnieslo si to ľavé krídlo. O zábavu na pár večerov mám postarané. Na svahu bolo trvale aj desiatky turistov ktorý obdivovali šialencov čo bojovali s vetrom z boku. Každý vydarený prelet či pristátie odmenili potleskom. Večer prebehla tradičná tombola s darčekami od sponzorov a modelárov, potom si Petr Mikolášek ako druhý Čech vybojoval svojou kačkou „zlaté rebro“ a mohla po prehánke začať tradičná zábava. Ja som sa prvý krát nezúčastnil bo sme popíjali s Čechmi pod našim prístreškom.
V nedeľu ráno som sa začal baliť, bo pracovné povinnosti volajú. Počas balenia prešli 3 prehánky rôznej intenzity a tak som domov vyrazil okolo desiatej. Domov som dorazil šťastne, ale to som už vlastne písal.

S konštatovaním že Wasserkuppe je priemerný brdek a už asi nikdy viac aj tak „bola to pjekná štace“. Za skvelú pohodu ďakujem Thomasovi, Johannesovi, Petrovi, Petrovi, Frantovi, Honzovi a hlavne Jindrovi (aj za to, že prežil moje doberanie 3 dni v kuse).

Toš tak. ;)

A zabudol som na ovady v kempe. To sú také malé mršky, ale hafóóó… :lol:

Ďalšie fotky tu: LV, Petr B., Múzeum, Jindra,
Podrobná reportáž: Vincent

 



Laco

Laco

More Posts - Website

Follow Me:
Google PlusYouTube